Everything can be better

Sarah Manguso –  Dva Druhy Rozkladu
~ alebo Ako som prečítal moju prvú biografiu

Na knihu Dva Druhy Rozkladu som sa už dlho tešil. Za prvé ma zaujal jej názov a za druhé, sľubovala naozaj skutočne silný skutočný príbeh mladej spisovateľky ktorá v nej opisuje deväť rokov so svojou vzácnou chorobou. Knihu som si napokon kúpil ako “odmenu” po svojom krátkom pobyte v nemocnici a hneď sa do nej s očakávaniami pustil.

Hneď na úvod však musím prezradiť, že ma kniha trochu sklamala. Zrejme tie anglické recenzie urobili z príbehu v mojich očiach akýsi neuveriteľný poetický klenot a ja som v nej napokon tej sľubovanej poézie našiel veľmi málo. Hoci boli kapitoly naozaj písané akoby vo veršoch (voľných) a kniha sa čítala dobre, na konci som si napriek veľmi krásnym pasážam nemohol odpustiť akýsi pocit “vyhodených” peňazí. Teda, neberte to v zlom, kniha sa mi páčila, len týždeň pred ňou som dočítal akýsi romantický bestseller za jednu pätinu jej ceny a človek od drahšej knihy akoby podvedome čaká oveľa lepší zážitok. Obe knihy som zakúpil cez Google v digitálnom formáte a tak teda rozdiel v ich cene nie je ani tak odzrkadlením nákladov na výrobu ako odzrkadlením akejsi pomyselnej námahy nevyhnutnej na ich napísanie. V tomto sa musím viac než skloniť pred autorkou a už  s vďakou píšem nasledujúce riadky, lebo mi jej príbeh naozaj dodal silu a verím, že si ho ešte raz prečítam.

Keď Sarah v 1995 pocítila necitlivosť vo svojich nohách vôbec netušila, že je čaká náročných deväť rokov plných pobytov v nemocniciach, depresií, dúfania i zúfania a že svoj cieľ vyzdravieť a zabehnúť tri míle splní až v roku 2004.

Jedným zo zákrokov ktoré u nej budú takmer na dennom poriadku počas dlhých mesiacov je kompletná výmena krvnej plazmy, zákrok ktorého cena je odhadom viac než 30 tisíc dolárov. Niečo, čo si človek bez poistenia prakticky nemôže dovoliť raz, nieto ešte pravidelne každý týždeň počas niekoľkých mesiacov. Nejdem tu teraz písať o americkom zdravotníctve a o tom, ako tam funguje zdravotné poistenie, ale celkom ma zaujalo spoznanie toho, že takmer z každej choroby sa dá vyliečiť ak človek “má peniaze”. Alebo, dobrú poistku. To ale nie je to podstatné, čo som si z príbehu vzal.

Veľmi sa mi páčila autorkina vnútorná sila a jej takmer chirurgická presnosť v opise situácií, zákrokov, nástrojov a udalostí. A nadhľad s ktorým sa dokázala pozrieť späť. Svojim spôsobom som považoval za česť byť svedkom jej utrpenia a hoci celkom nepodstatne dať napísaniu jej príbehu zmysel. Ako čitateľ som sa cítil byť s autorom naozaj spojený a viem si predstaviť, že by som ak by to bolo možné zašiel na autogramiádu knihy.

Je ťažké odporučiť knihu z nejakého jedného dôvodu. Ja som si ju kúpil najmä kvôli pozitívnym recenziám z renomovaných anglických blogov o knihách a hoci nemôžem povedať, že jej kúpu ľutujem, akosi som naozaj  ale čakal viac. Čo je možno len a len moja chyba. Ktovie. Alebo možno ju naozaj treba prečítať viac krát.

V každom prípade som pre vás preložil posledné dve kapitoly. Tie naozaj stáli za to.

~

Meranie

Obdobie deviatich rokov začalo a skončilo. Meriam čas podľa pohybu tejto planéty. Tak ako to robí každý, kto je pri zmysloch.

Občas zabúdam, že meranie času je tu aby ma odpútalo od toho, čo sa skutočne deje.

Občas zabúdam, že kráčam po povrchu mäkkej hmoty, ktorá kdesi veľmi hlboko horí, po povrchu ohrievanom a osvetlovanom explóziami vzdialenými deväťdesiattri miliónov míľ. Explóziami, ktoré v nejakom bode začali a rovnako v nejakom bode skončia.

Občas zabúdam, že som vznikla z tejto explózie a – napriek môjmu pocitu, že som od nej oddelená – zase sa do nej vrátim.

Prečo deväť rokov?
Prečo si ráno musím 60 minút čítať, poobede zaplávať dvadsať dĺžok v bazéne a večer napísať tisíc slov aby som mala pocit, že som svojich 24 hodín dňa prežila zmysluplne?

Čo znamenajú tieto čísla? Čo nimi vlastne meriame? Čo si myslím, že objasňujem aktom merania? Stáva sa niečo meraním jasnejšie?

Na začiatku je počatie, tehotenstvo, rast nového mozgu v lone, zjavenie hlavičky, prvý nádych, pomenovanie.

Na konci, ak sa náhodou nevyparíme v explózii, zastane srdce, ale krv ešte tečie žilami, potom krv prestane tiecť, ale tkanivá ešte žijú, potom tkanivá odumrú, až nakoniec zomrie posledný neurón v mozgu. Ako dlho to presne trvá závisí od príliš veľa premenných.

Moja židovská stará mama sa dožila osemdesiat-päť rokov. Myslela si, že sa narodila desiateho decembra, ale keď sme našli jej rodný list, ukázalo sa, že sa narodila ôsmeho, alebo deviateho. Boston bol totiž vtedy zavalený snehom a to bol prvý deň kedy mohol niekto nahlásiť jej narodenie.

Mám od nej dva listy, ktoré mi napísala do letného tábora v 1980. Jeden je z utorka 29. júna a druhý, zo 4. júla ku Dňu Nezávislosti.

Aké dátumy nemožno spochybniť? Aké časy sú jednoznačné? O konci vojen sa často píše s udávaním presného dátumu. Končia vtedy keď sa podpíše deklarácia o ich konci. Končia v okamihu v ktorom sa dá deklarácia považovaná za podpísanú.

Ale nie je to náhodou tak, že vojny ani tak nekončia v tom okamihu, ale ľudia sa proste iba dohodnú ich za skončené v tom okamihu pokladať? A tak sa meranie stáva neuskutočniteľným. Nepresným. Proste neuskutočniteľným.

Vlastne nič sa nedeje v okamihu. Nič sa nedeje rýchlo. Ak sa vám niekedy zdá, že sa niečo deje rýchlo, je to preto že sa pozeráte iba na malý úsek diania.

Výstrel z brokovnice sa zdá byť vykonaný rýchlo, ale čo pohyb prsta k spúšti? Čo s myšlienkou ktorá viedla k rozhodnutiu vystreliť? Čo so všetkým tým tréningom pred tým? Čo vlastne so všetkým, čo sa stalo pred tým než uchopíme tú pušku? Ako môžeme oddeliť samotné stlačenie spúšte od toho, čo bolo nevyhnutné pre to aby sa to stalo?

Nie, nič sa nedeje v okamihu. Nič sa nezačína a nič sa neprestáva stávať. História nikde nezačína. A rovnako nikde nekončí.

Prečo by som teda ja musela nájsť začiatok a koniec tohoto rozkladu o ktorom píšem – ktorý napokon je aj tak len menším rozkladom môjho väčšieho osobného rozkladu? 

A nemá celý ten rozklad náhodou aj iné mená – napríklad aj život?

Koniec

Sú dva druhy rozkladu – môj a rozklad tých ostatných. Toto je len celkom obyčajná kniha o chorobe, niekto sa uzdraví, niekto ochorie.
       
Tí, ktorí tvrdia že píšu o niečom väčšom a dôležitejšom ako o sebe samých len zlyhávajú pochopiť svoj skutočný rozmer.

Väčšina ľudí považuje svoje vlastné utrpenie za akýsi široko aplikovateľný model a ja nie som výnimka.

Utrpenie skrýva poučenie: sústreďte sa. Dôležitá časť nemusí prísť tak, že ju okamžite rozoznáte.

Nemusíte ani vedieť ako ju milovať. Ale sústrediť sa je milovať všetko. Vidieť budúcnosť ako svetlo.

Čokoľvek sa deje, sa deje len vtedy, raz a naposledy. Vidíme veci len ako ich vlastné svetlo a za tým svetlom už nie je nič.

Nemôžeme sa nič naučiť z pamätania si, nemôžeme sa nič naučiť z hádania.

Jediné učenie je v pohybe vpred, akým sme vpred posúvaný, ako svetlo pohybujúce sa do svetla.
                   

Pokračujem teda v recenzovaní kníh, ktoré som prečítal a o existencii ktorých by som rád informoval všetkých náruživých čitateľov. Dnes by som vám rád priblížil knihu ľahšieho žánru, hoci nie celkom oddychovku.

Nespomínam si, že by som ja osobne mal imaginárneho priateľa, ale nedávno som jednému vymyslel meno (Maki-Maki a ak sa mi podarí, raz o ňom napíšem krátky príbeh, ale to odbočujem) a tak ma stručný opis príbehu knihy celkom zaujal a musím povedať, že sa mi naozaj páčila. Bola síce na môj vkus trochu jednoduchá, ale myslím, že inak príbeh ani vyrozprávať nešlo. Príbeh nám totiž rozpráva šesťročný Budo, Maxov imaginárny priateľ. Max je osemročný autistický chlapec, ktorý až do incidentu, ktorý ho donúti vyjsť zo svojej ulity, žije vcelku normálny život akéhokoľvek iného autistického dieťaťa. Vyjsť zo svojej ulity, svojej komfortnej zóny si vyžaduje odvahu aj keď je človek dospelý a celkom zdravý, nieto ešte keď je človek od prírody celkom uzavretý ako Max. Keď je Max ale donútený “tancovať v svetle mesiaca s diablom” objaví v sebe silu, o existencii ktorej nemal ani potuchy a ktorá ho nakoniec dovedie späť domov. Vcelku strhujúci záver potvrdí staré známe, že všetko zlé je na niečo dobré a nie je celkom náhoda, že incident s rozbitým oknom na Maxovej detskej izbe jeho “úhlavným nepriateľom” Tommy Swindenom sa nakoniec ukáže jeden z kľúčových momentov, ktoré dovedú Maxa k slobode.

Všetci vieme, že v živote nie sú obyčajné momenty, že? Niekedy sa tomu verí ľahko, niekedy je takmer nemožné tomu veriť. Nemyslím si, že táto kniha má silu zmeniť niečí život, ale pochybujem, že to bolo autorovou ambíciou. Určite sa mu však podarilo napísať knihu, ktorá nám pripomenie, že fantázia detí a rodičovská láska sú dva druhy mocnej mágie, ktoré ak sa spoja je veľmi ťažké poraziť.

Myslím, že kniha poteší rovnako dospelých, tak aj deti. Obsahuje síce tri, či štyri vulgarizmy, ale myslím že jej hodnota spočíva v spôsobe akým upozorňuje na úskalia dnešnej doby, kedy na deti číhajú horšie nástrahy než škaredé slová.

Pred pár týždňami som sa po dlhom čase vrátil k čítaniu kníh a keďže som bol od nich dlhšie preč, potreboval som si trošku zmapovať trh a zistiť, čo dobré sa na ňom nachádza. Vyhľadávanie dobrých kníh v slovenčine neprinieslo žiadané výsledky, ale jednoduché zadanie “best books of 2013” prinieslo viacero zaujímavých titulov z ktorých ma jednoznačne zaujali dva: Unlikely Pilgrimage Of Harold Fry od Rachel Joyce (recenzia možno neskôr) a dielo, ktoré sa vám chystám priblížiť práve v tejto recenzii, Príbeh Pre Bytosť Času od Ruth Ozeki. Recenziu píšem z viacerých dôvodov, hlavným je neexistencia slovenskej či českej verzie knihy, čo je myslím veľká škoda. Jedná sa totiž o krásny príbeh. Dovoľte mi ho teda priblížiť vám v mojej recenzii. Budem sa snažiť nepokaziť vám zážitok z jej čítania ak sa kniha dostane do rúk slovenským (či českým) vydavateľom, ale ak by sa k nim náhodou nedostala, budem sa snažiť priblížiť vám jej dej aspoň natoľko, aby ste vedeli oceniť jej kvalitu z mojej skromnej recenzie. Je možné, že prezradím o nej viac ako by bolo pre recenziu nevyhnutné a tak pokiaľ nechcete byť pri jej čítaní sklamaní z poznania deja, rád by som vás varoval, že čítanie nasledujúcich riadkov môže priniesť viac informácií o postavách, deji, či zápletke než vám bude milé. Čítajte teda prosím na vlastnú zodpovednosť. Poďme teda na to…

Hlavnou hrdinkou knihy sú Nao, japonská tínedžerka, ktorej denník (spolu s listami strýka jej otca Harukiho č. 1, pilota kamikadze lietadla z Druhej Svetovej vojny) sa po incidente v atómovej elektrárni Fukušima a následnom tsunami dostane k pobrežiu Kanady, kde ho nájdu Ruth a Oliver, jej otec Haruki č. 2, Juki (prastará mama Nao, budhistická mníška) a samozrejme Ruth a Oliver ako tí, ktorí našli denník, ktorý má silu zmeniť ich životy.

Kniha je zväčša písaná ako denník Nao, ktorý píše pre rovnaký druh Bytosti Času ako je ona sama. Čo je to Bytosť Času? Nuž, sme to aj ty, aj ja, ktorý toto čítaš, Bytosť Času je každý, kto bol, je, alebo bude. Okrem pokúšania sa o definíciu Bytosti Času sa kniha pokúša objasniť vzťah medzi tým, ktorý niečo píše a tým, ktorý to číta. Je to veľmi intímny vzťah a ako sa z knihy dozvieme, je to mágia. Nie je nemožné aby na základe toho, čo čítame sa náš život zmenil a my sme v ňom objavili podobnosť s tým, o čom sme čítali. Ako osobné svedectvo môžem povedať, že zanedlho ako som v knihe čítal o japonskej vrane, ktorú do Kanady doniesla kopa odpadu z Japonska som ja sám zachránil mladú vranu, ktorá neskôr “ušla”, ponechajúc ma rozmýšľať o jej osude ako o Schrödingerovej mačke (teóriu ktorej som tiež nie až tak dávno objasňoval svojej blízkej Bytosti Času, ktorá ma zhodou okolností priviedla k čítaniu). Nerád by som svoje osobné skúsenosti zovšeobecňoval a uvádzal ako definitívny dôkaz toho, že čítanie kníh je vlastne čítanie nás samotných, ale ja osobne som presvedčený, že každá prečítaná kniha je úžasná možnosť ako lepšie spoznať svet a sám seba. A tak nakoniec ako aj Nao zistíme, že každý z nás má svoju vlastnú úžasnú supasilu, hoci by to bola iba schopnosť robiť ľudí v našej prítomnosti šťastnejšími. Aj to je totiž supasila.

Mne osobne sa najviac páčil koniec z ktorého som sa dozvedel, že Haruki č. 2, teda otec Nao, nielenže nebol len obyčajný babrák, ktorý ani len samovraždu nezvládol poriadne, ale že bol dokonca hrdina o nič menší ako jeho strýko Haruki č. 1, pilot Kamikadze lietadla, ktorý ho na poslednú chvíľu namieril do vĺn Tichého oceánu namiesto do americkej lietadlovej lode, pretože z celého srdca nenávidel vojnu a zabíjanie. Jeho Mu-Mu Vyhladzovač, program, pavúk, ktorý prejde celú sieť aby vymazal všetky nechutné videá a obrázky, ktoré o Nao zverejnili jej krutí šikanistickí spolužiaci si ma úplne získal. Anglický názov Mu-Mu Obliterator znie naozaj božsky. Až si doslova predstavujem akéhosi nenásytného pavúka-pomstiteľa, ktorý neúnavne prechádza internet a vyhladzuje akúkoľvek zmienku o určenom cieli. Bolo krásne vidieť ako Nao pochopí svojho otca, v ktorom videla len totálneho slabocha, ako človeka s unikátnou supasilou programovať, vďaka ktorej môže začať nový život bez ťaživej minulosti. Dokonca ešte aj jeho prepustenie zo zamestnania v USA, Sunnyvale, nebolo výsledkom jeho neschopnosti, ale bola za tým jeho ľudskosť, ktorá mu nedovolila podieľať sa na vývoji programu na kontrolu zbraní a zameriavacích systémov pre americkú vládu, ktorý by vojakom uľahčil kontrolu a zameriavanie zbraní a urobil zo zabíjania “zábavu”.

Bolo úžasné vidieť skladačky puzzle zapadať do seba. A akokoľvek bola veľká časť knihy “smutná” koniec bol prekrásny. Milujem keď môžem povedať, že som si obľúbil postavu z knihy, že som v nej objavil inšpiráciu. To je to, kvôli čomu čítam. Nao, Juki, Oliver, Ruth, Haruki č. 1, č. 2 si ma získali. Najsympatickejší mi ale asi bol Haruki č. 2, otec Nao. Bolo úžasné pochopiť jeho boj na konci knihy a jeho slabosť a zároveň neskutočnú supasilu.

Na konci pochopíme, že tak ako pre atómy v superpozícii platia úplne iné fyzikálne zákony ako pre “normálne” atómy, aj pre ľudí, ktorí pochopili v čom je ich supasila už zákony platné pre bežných ľudí neplatia.